Autorka knihy zažila v detstve roky zneužívania, až sa jej podarilo v deväťnástich rokoch ujsť. Následne mohla začať svoj proces liečenia. Kniha Návrat k sebe je o oslobodení a o uzdravení. Myslíme si, že naše zdravie nesúvisí s tým ako sa cítime, a čo v sebe potláčame. Predstavujeme si, že za všetko môžu iba tie potraviny, ktoré nám škodia. Predpokladáme, že ak ich vylúčime, tak musíme byť samozrejmé zdravé a bez bolestí. Pritom pri dlhodobom ignorovaní príčin sa zhoršuje aj naše zdravie. Potrebujeme poskladať stratené časti seba samej, aby sme sa mohli úplne uzdraviť. Návrat k sebe sa netýka iba fyzicky zneužívaných žien, týka sa to každej z nás, ktorá nevedomo odmietla nejakú svoju časť ešte v detstve. Nežime už v minulosti, nebojme sa budúcnosti. Pozrime sa spoločne na zranenia, ktoré čakajú už roky, že sa im budeme venovať.
Keď človek zažije v živote veľkú traumu, tak sa v dospelosti snaží bolesť a prázdnotu potlačiť. Tak vznikajú rôzne závislosti. Nevyliečený zážitok sa môže prejavovať ako útržky spomienok, nočných môr, strachu, úzkostí, depresie alebo ako neustále myšlienky na nejakú konkrétnu udalosť v našom živote. Veľa ľudí má nízku sebeúctu, sebapoškodzuje sa, trpí chronickými bolesťami, mentálnym chorobami alebo celkovou nespokojnosťou v živote.
Proces zcelovania sa dá využiť u ľudí, ktorí prežívajú smútok, bojujú s duševnou chorobou, so závislosťami, s nadváhou, podváhou, s chronickou chorobou, s posttraumatickou stresovou poruchou, či sa snažia zotaviť zo sexuálneho zneužívania z detstva.
Čo je podstatou zcelovania?
Akonáhle sa naučíte venovať pozornosť podnetom, ktoré vám spúšťajú vaše spomienky, môžete sa začať liečiť. Treba si na to nájsť dostatok času a vôľe pokračovať a dokončiť celý proces.
Každý z nás má tzv. aktivačný podnet (anglicky trigger). Môže to byť čokoľvek, kedy sa nám opäť aktivuje naša neuzdravená spomienka (napríklad nejaké slovo, tón hlasu, vôňa, telesný pocit, miesto, akákoľvek situácia, či vec, ktorá nás znervózni, začneme sa báť, alebo dokonca začneme plakať). My ani nemusíme vedieť, čo zranenie spôsobilo. Začneme sa cítiť zle a nerozumieme tomu prečo.
Aktivačný podnet je spomienkou minulého zranenia a je signálom, aby sme sa tomuto problému venovali. Naše vedomie je podľa Teal Swan obrovský prúd energie. Postupne do seba zapadajú naše stratené časti. Čím viac sa liečime, tým máme viac energie a sme viacej vedomí, než sme boli pred integráciou.
Vysvetlenie dôležitých pojmov
- zranenie: nejde o otvorenú ranu, ale skôr o nezahojené emočné, psychické alebo fyzické problémy
- liečenie: tento pojem môže byť trochu zavádzajúci, pretože naznačuje, že s nami nie je niečo v poriadku, ten pocit, že nie sme v poriadku tak ako sme, je totiž už naše zranenie
- prítomné vedomie: prejavuje sa formou pozornosti, ktorú venujeme zraneniu, začneme cítiť, že je v poriadku sa cítiť tak, ako sa cítime
- emócie: naše emócie (aj ostatných) prijímame také aké sú, začínajú sa meniť, lebo od nich nič nevyžadujeme a akceptujeme ich, dávame si iba lásku a pozornosť
- trauma: je stav emočnej či mentálnej núdze spôsobený nejakým zážitkom, nemusí to byť iba veľká tragédia, niektoré ženy majú traumu z pôrodu, pre trojročné dieťa je trauma, keď sa vám stratí v obchode
- fragment: každá spomienka prichádza s emóciami a so zmyslovými javmi ako sú zvuky, chute, pachy a obrazy. Ak je nejaká situácia veľmi traumatizovaná, zmyslové spekty spomienky sa ukladajú oddelene. Napríklad sa potlačí do väčšej hĺbky obrazy spojené so spomienkou, než emócie s ňou spojené. Keďže pachový aspekt k spomienke nie je tak hlboko, tak sa nám môže potlačená situácia aktivovať pri nejakej vôni
- intimita: vidieť do nás, poznať sa akí naozaj sme, neskrývať žiadnu svoju časť pred ostatnými
- vnútorné dieťa: je symbolom nášho emočného ja, je to to, čo sme ako deti potrebovali, a čo sme vtedy nedostali. Naše dospelé ja má v ruke kľúč od vyliečenia svojho vnútorného dieťaťa
Ako potláčame svoje spomienky?
Pre človeka je prirodzený pocit blízkosti už od detstva. Ako deti sa socializujeme a zisťujeme, že ak sme dobrí, príde odmena, ak nie, tak budeme potrestaní. Zisťujeme, čo je v spoločnosti akceptovateľné a čo nie.
Jeden z častých príkladov z praxe je podľa Teal Swan prípad, kedy sa vaši rodičia rozvedú ešte vo vašom detstve, a vy začnete mať pocit, že je nebezpečné niekoho milovať, pretože ho môžete stratiť.
Keď prežijeme traumu v podobe nejakého zážitku, často ho nevieme v tom čase opäť integrovať do svojho vedomého života, keď k tomu dôjde, človek zážitok (či nejakú našu časť) potlačí/odmietne a daná spomienka sa uloží v podobe fragmentu. Čo nemôžeme vnímať, pretože je to v našom podvedomí sa nazýva tzv. tieň, v angličtine shadow.
Vôňa môže oživiť potlačenú negatívnu spomienku, avšak daná osoba to nemusí rospoznať, a tak sa začne báť, že nie je vôbec v poriadku ako reaguje.
Sebaláska
Ďalším príkladom je pocit a strach z opustenia v dospelosti, aj keď vám už reálne nič nehrozí. Keď ste boli malí, tak vás opustenie od jedného z rodičov ohrozovalo, pretože ste boli úplne závislí na opatere a láske od rodičov. Teraz však ste už dospelí, vy sami si môžete dať lásku, ktorú tak veľmi hľadáte vonku od ostatných.
Potlačená spomienka vznikne, keď je nejaká situácia spojená s veľkou traumou či stresom. Následne naše telo spomienku úplne zablokuje, a my potom nemáme spomienku žiadnu a nevieme si ju ani sami vyvolať.
Prečo potláčame niektoré zážitky?
Keď nejaký zážitok potlačíme, robíme to pre to, aby sme nemuseli zažívať negatívne emócie s ním spojené. Ak ste malé dieťa, váš rodič alebo niekto kto sa o vás stará je osoba, na ktorej ste závislý. Nemáte si možnosť vytvoriť vzťahovú väzbu k nikomu inému, a tak je pre vás bezpečnejšie v danej chvíli traumu úplne potlačiť, a tváriť sa, že sa to nestalo. Bohužiaľ však aj takéto potlačené spomienky ovplyvňujú neustále naše životy.
Takto potláčame strach z opustenia, zo samoty či z odmietnutia. Odmietanie nás samých je rodiskom sebanenávisti. Prázdnota ktorú cítime je dôsledkom odmietnutých častí nášho JA.
Potláčanie povahových rysov človeka
V dnešnej dobe nás niekedy učia, že niektoré naše povahové črty máme v sebe odstrániť (potlačiť), nepodporovať ich a iné tie pozitívne máme zveľaďovať. Problém je podľa Teal Swan v tom, že takto odmietame samých seba.
Keď má niekto povahu, že hovorí ostatným čo majú robiť, neznamená to, že to musí byť jeho negatívna stránka osobnosti. Tento človek môže byť skvelý líder. Všetky naše odmietnuté časti sa menia v našom podvedomí na naše tiene, ktoré chcú byť neskôr zas integrované do nášho života. Sú predsa našou súčasťou.
Ak budeme v sebe potláčať všetko to, čo spoločnosti okolo nás nevyhovuje, poskytneme si tak iba krátkodobú úľavu. Je to ako liek proti bolesti, chvíľu funguje, ale príčinu problémov neodstráni. Čo nebolo vyriešené sa nám zas vráti do života neskôr.
Zrkadlenie našich skrytých zranení od našich partnerov
Častokrát iných viníme, že nám robia náš život ťažším. Oni nám pritom iba aktivujú naše potlačené spomienky, pred ktorými sa tak dlho chceme schovať. Reagujeme prehnane, niekedy úplne bezdôvodne kričíme, či začneme plakať. Ak sme vedomými, tak si všimneme, že sa nám aktivovala potlačená spomienka z detstva, a že máme jedinečnú možnosť vytlačený fragment opäť integrovať do nášho života.
Štastie, bohatstvo a vnútorný mier príde s integráciou našich tieňov. Skutočná láska je milovať človeka s jeho pozitívnymi aj negatívnymi povahovými črtami, pretože všetky jeho charakterové rysy ho robia jedinečným.
Nemôžeme vedome vidieť iného človeka, pokiaľ nevnímame úplne jasne samých seba bez ďalších našich filtrov z nevedomej mysle.
3 najväčšie chyby rodičov pri výchove svojich detí
- Neschvaľovanie emócií dieťaťa (Prečo zas plačeš? Neplač, chlapci predsa neplačú. Ty si stále urevaný, pozri, všetci na teba pozerajú, že sa nehanbíš takto plakať. Aha, dám ti túto čokoládku, ak nebudeš plakať. Nemáš dôvod byť smutný, mama príde neskôr. Ty si taká citlivka, prehnane reaguješ, keď na teba niekto zvýši hlas. Si príliš citlivá, urob s tým niečo, preháňaš to)
- Zľahčovanie emócií (Však sa nič nestalo)
- Neponúkame deťom žiadne praktické vedenie
Dieťa následne začne spochybňovať svoj vlastný úsudok a má nižšie sebvedomie. Naučí sa tak, že je zlé cítiť to, čo cíti.
Proces uzdravovania a integrácie našich tieňov
Celý popis môžete nájsť v knihe Návrat k sebe. Tu si spomenieme len hlavné kroky.
Dôvod, prečo som sa rozhodla uviesť tento článok na blogu je hlavne ten, že okrem priepustného čreva a potravín, na ktoré máme intolerancie a alergie nás veľmi ovplyvňuje aj naše prežité detstvo a potlačené traumy.
Zbytočne budete dodržovať všetko na 100 % čo sa týka stravy, keď budete plné nevyliečených tráum, ktoré sa vám budú same aktivovať akonáhle zažijete nejaký pocit, či vám niekto niečo povie. Všetky odmietnuté fragmenty sa nám stále vracajú do života a ovplyvňujú aj naše fyzické a psychické zdravie.
Postup:
- Vytvorenie si bezpečného prístavu
- Preskúmame čo nám spúšťa potlačenú situáciu
- Uznanie pocitu
- Privítanie konkrétnej spomienky
- Znova si prežijete danú spomienku
- Validácia emócií v destve
- Vstúpenie do spomienky z dospelej perspektívy
- Validácia emócií dieťaťa
- Pocítenie úľavy
- Zavolanie ďalších fragmentov späť
- Splnenie potrieb dieťaťa v spomienke
- Ostať alebo odísť?
- Skontrolovanie ukončenia
- Bezpečné útočisko a deaktivácia spomienky
- Čistenie a vyliečenie
- Splnenie potrieb dieťaťa v útočisku
- Vrátanie sa do prítomnosti
Zdroj: Teal Swan, Návrat k sebe, 2016 a jej prednáška v rámci Flow summitu 2022